Lyžiarsky II.

15. února 2009 v 18:48 | MrIndependent |  Kopenec
Momentálne nie je o čom písať (ak teda nechcete čítať deprimujúce výlevy môjho temného ja) tak sem aspoň hodím môj dnešný výtvor do školského časopisu. Podľa názvu ste asi zistili, že je o lyžiarskom, takže dúfam, že sa vám bude aspoň trochu páčiť.



Pre tých menej všímavých a tých, ktorí nie sú súčasťou inštitúcie tak veľkolepej a dokonalej ako je naše breznianske gymnázium ešte raz pripomeniem, že žiaci tercie, kvinty, a obidvoch prvých tried absolvovali v dňoch 2. až 6. februára na Mýte pod Ďumbierom lyžiarsky výcvik. Jeho priebeh sa vám pokúsim aspoň trochu priblížiť týmto článkom.
Síce by mnohí z nás za normálnych okolností ešte tvrdo spali, tento deň sa nedal považovať za celkom normálny. O trištvrte na osem už väčšina študentov čakala pred hlavným vchodom do školy vyzbrojená lyžami, palicami, snowboardami a rôznymi inými viac či menej nebezpečnými vecami. Zabalení minimálne štyrmi vrstvami teplého oblečenia sme netrpezlivo čakali na autobusy, ktoré nás mali dopraviť na miesto činu. Netrvalo to ani zďaleka tak dlho, ako by väčšina z nás čakala, a autobusy sa vyrútili spoza Poľovníckej krčmy, ktorej bolo v takej zime tiež dosť náročné odolať.
Tak sme teda plní očakávaní nastúpili a autobusom sa rozoznel veselý, nedočkavý, miestami priam hysterický krik našich študentov. Cesta autobusom nebola až taká zaujímavá ako ostatné časti lyžiarskeho, takže jej nebudem venovať veľa pozornosti. Asi najzaujímavejšou vecou bol spôsob akým sme boli napchatí dnu, na každom ležali minimálne jedny lyže a dostať sa von bol takmer nadľudský výkon. Možno by vás ešte zaujala netypická ružová a červená farba osvetlenia v autobuse, ale štýl našich slovenských autobusárov snáď rozoberiem v samostatnom článku.
Tak sme teda dorazili na Mýto, kde sa to celé malo začať. Radosť sa zmenila na nervozitu a všetci začali neorganizovane pobehovať po parkovisku a tvárili sa dosť strašidelne. Našťastie sa všetci vystresovaní študenti upokojili a tento krát už organizovane sme sa presunuli do dreveného prístrešku pod svahom. Ten sa stal naším domovom na nasledujúcich päť dní.
Zložili sme si veci a lyžiari sa začali prezúvať do lyžiarok. Snowboardisti to mali ľahšie, tí sa prezúvať do ničoho nemuseli (klady a zápory lyžovania a snowboardovania snáď tiež rozoberiem v samostatnom článku) takže ochotne a s úsmevom pomáhali spolužiakom uväzniť dolné končatiny v tých obrovských plastových nezmysloch. Dostali sme lístky na vleky a na lanovku a nohy sme si pozapínali k jednej alebo dvom dreveným doskám. Rozdelili sme sa do skupín, neviem síce koľko ich bolo (kto si to má všetko pamätať?) ale som si istý, že minimálne šesť a hor sa na svah!
S odhodlaním sme začali schádzať svah, každý svojím vlastným originálnym a v mnohých prípadoch aj nenapodobiteľným štýlom. Väčšina z nás prekonávala samých seba, keď sa rútila dole svahom takou rýchlosťou, že bežný smrteľník by sa po takejto bujarej jazde už na lyže viac nepostavil. My však nie sme bežní smrteľníci, ale gymnazisti, takže sme sa odvážne spúšťali dole svahom stále dokola.
Prejdem na trochu vážnejšiu (alebo skôr vtipnejšiu?) tému a tou budú úrazy a zranenia. Nestihol som zaregistrovať, že by sa niekomu stalo niečo vážnejšie ako je modrina či zopár škrabancov. Síce niektoré pády vyzeralo dosť hrozivo, všetci sme sa vracali domov po vlastných nohách (v prípade hybridných študentov aj rukách a iných končatinách). Takže sme boj so svahom absolvovali viac-menej úspešne.
Čo sa týka počasia, to asi nemá našu školu príliš rado (kto zistí prečo, vyhráva cenu redakcie). Prvý deň to vyzeralo celkom nádejne, ale nakoniec mrholenie neustalo. Druhý deň sa zmenilo na husté sneženie, ktoré na tretí deň prešlo na hustý dážď. Štvrtý deň nás privítal hustou mliečnou hmlou a piaty deň som tuším zazrel zopár slnečných lúčov, ak to nebola len fatamorgána vyvolaná únavou. To však pre nás nebol ani najmenší dôvod vzdať sa a odísť skôr (aj keď to niektorí z profesorov myslím navrhovali). Následkom sneženia a ďažďa boli úplne mokré sedadlá na lanovke, čo v kombinácii s mokrým snehom zaisťovalo, aby sa všetci cítili príjemne vlhko, miestami až mokro. No a čo, veď radiátory predsa doma fungujú každému. A prípadná choroba, ktorá z toho mohla vzniknúť bola len smiešnym dôvodom preto aby sme sa vzdali tohto lyžiarskeho týždňa.
S pokročilým časom sa naše schopnosti stále zlepšovali, začo vďačíme našim profesorom, ktorí sa úlohy inštruktorov zhostili veľmi dobre. Najlepšie im to išlo vtedy, keď nám dali voľno a my sme sa mohli rútiť dole svahom ako sme len chceli (čo v mnohých prípadoch pripomínalo zúfalé pokusy o samovraždu a aj sa to k nim občas približovalo). Posledný deň lyžiarskeho sa už aj členovia skupiny s najvyšším poradovým číslom odvážili na lanovku a dokazovali nám, že už to vedia aj oni. Alebo skôr ohrozovali svojou prítomnosťou nevinných spolulyžiarov? Nechcem sa nikoho dotknúť, tak sa radšej prikloním k prvej možnosti.
Ale ako iste všetci viete, nič nie je večné a tak sa aj náš lyžiarsky výcvik raz musel skončiť. Prišlo to náhle a nečakane, takže poniektorí študenti upadli do hlbokej depresie a chytili sa trámov nášho prístrešku dúfajúc, že ich odtiaľ nedostaneme preč. Všetci sa však zmierili s touto šokujúcou správou a pochopili, že týždeň bez školy je viac než dosť.
A to by bolo asi všetko, čo som chcel povedať k nášmu lyžiarskemu výcviku a ak som chcel povedať aj niečo viac, teraz si na to nespomeniem. Dovolím si tvrdiť, že na zážitky z toho týždňa len tak ľahko nezabudneme (iba ak nás udrie niekto niečím tupým po hlave) a budeme naň spomínať všetci len v dobrom. Tak teda lyžovaniu a snowboardovaniu zdar!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama