Posledné dni

6. července 2009 v 9:41 | MrIndependent |  Denníček
Aby ste mali aspoň trocha šajnu o čo tu ide, tak sa pokúsim zhrnúť udalosti posledných dní, možno aj týždňov (kedy sa mi veľmi do písania nechcelo) týmto článkom, ktorý predpokladám bude aj tak stáť za hovno.


Najprv asi spomeniem, že som sa úspešne vyhol drhnutiu školských lavíc a podobným píčovinám, ktoré sa spájajú s koncom školského roka. Ako býva v rodine Ivana Hrozného dobrým zvykom, vždy sa nejaký ten posledný júnový týždeň teleportujeme do Transilvánie a užívame si samotu (poprípade sa navzájom bičujeme alebo sa obstreľujeme horiacimi šípmi). Takže mám o týždeň dlhšie prázdniny a nemusel som sa pozerať na rumádzgajúce chodiace poprsie a podobné stvorenia v našej triede.

V Transilvánii (alebo teda v Chorvátsku, ako tvrdíme obyčajným smrteľníkom) bolo dosť nanič, ale zas také zlé, aby som zatúžil po návrate domov to zase nebolo. Najkrajším zážitkom tejto dovolenky bola búrka, ktorá sa strhla jeden večer a polovica zemegule po nej zostala pod vodou (len my sme bohužial zostali nedotknutí). Keď ste štvrýkrát na tom istom mieste, kde nie je nikto vo vašom veku, tak to začína byť pekne otravné.

Pred dvoma dňami som sa vrátil do môjho milovaného mesta a zistil som, že tieto prázdniny asi budú dosť na hovno, keď som dva dni presedel doma. Pokúšal som sa začať čítať Pána Prsteňov, no zaujalo ma no natoľko, až som zaspal. Tak som sa uchýlil do svojho kúta a čakal na nejaký zázrak.

No a včera som strávil poobedie s nejakými dvoma ľuďmi, ktorých som v živote nevidel a neviem ako som sa k nim vôbec dostal. Pamätám si len, že som sa zrazu ocitol na cintoríne a oni ma nútili hovoriť o mojej brigáde v Iron Gyme, o ktorej sa nechystám povedať ani vlastnej materi. Potom som však od nich odišiel (zase raz bez ujmy na zdraví) a vybral som sa do kina.

Mali dávať nejaký slovenský film Nedodržaný sľub, o ktorom som si po prečítaní recenzia myslel, že je to riadna blbosť. Nemal som však veľmi na výber, ak som teda nechcel ďalší večer presedieť doma. Ten film ma náhodou celkom príjemne prekvapil, nebola to vôbec taká katastrofa ako som si myslel. Náhodou to bol jeden z tých lepších filmov aké som sa poslednú dobu videl. Najviac ma dojala scéna, kde nemeckí vojaci zastrelili takého krásneho koňa (krycie meno Pejko) a on s poslednými zábleskami života v jeho očiah padol na zem a zdochol. Vtedy som sa musel veľmi silno snažiť, aby som udržal slzy tam, kde majú byť. Síce by som najmenej štyristopäťdesiatosem scén nakrútil úplne inak, ten film sa mi páčil.

A dnes som od rána sám doma a neviem od radosti čo so sebou. Mám krabičku cigariet, nabitý iPod a dokonca aj baterky vo foťáku sú relatívne nabité. Rozmýšľal som nad nejakou prechádzkou v miestnej prírode, ale na to som až príliš lenivý. A pochybujem, že keby som bol sám v lese, tak by som sa psychicky nezložil a nezačal sa metať po zemi s penou na ústach. Tak si asi pustím nejaký film a pokúsim sa niekde nájsť Persepolis, nech mám aspoň trochu radosť.

Teraz si idem navariť za vedro kávy, ak nie aj za dve a budem intenzívne čakať na koniec sveta. See ya in hell!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Luiza Luiza | Web | 7. července 2009 v 19:30 | Reagovat

No ja by som si už na Pána Prsteňov hubu neotvárala, lebo ani nebudeš vedieť ako a nájdeš sa niekde v priekope!

2 mrindependent mrindependent | 7. července 2009 v 20:22 | Reagovat

Tak teraz už budem vedieť, ako som sa tam dostal.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama